Lyžiarsky kurz
Lyžiarsky výcvik. Toto slovo mi vždy vyčarí úsmev na tvári. Skrýva v sebe oveľa viac, než sa zdá. Vrátim sa na začiatok. Pani profesorka sa nás spýtala, či by sme nemali záujem zúčastniť sa lyžiarskeho výcviku. Ja osobne som na lyžiach nikdy nestála ale cítila som výzvu. Zopár ľudí sa prihlásilo a boli to napríklad takí, ktorí, hádam, skôr lyžovali ako vedeli chodiť, ale aj takí, ktorí lyže alebo snowboardy ešte zblízka ani nevideli. Keď konečne nadišiel deň „D“, všetci sme sa postupne zhromaždili pred školou s plnými taškami a zásobami minimálne na rok. Vysmiati profesori nás vítali a my sme netušili, čo máme za ich tajomnými úsmevmi hľadať. Po nalodení posádky sme sa vydali na dlhú cestu. Pýcha Slovenska vytŕčajúca spod hustých mrakov nám prezrádzala, že sa už blížime k cieľu. Autobus konečne zastavil, nasali sme do pľúc horský vzduch a stokilovú batožinu sme museli dotiahnuť až do hotela. Človek by si myslel, že takýto výkon na jeden deň aj stačí. Ale namiesto oddychu sme museli obuť lyžiarky a hybaj na svah. Bez skipasu to nebola ale žiadna sranda. Čo sme chceli zísť na lyžiach, to sme museli najskôr vyšliapať. Šikovní ukázali, čo je v nich, no, a my menej šikovní sme boli radi, že sme tých pár metrov prežili bez zranení. Ako dni plynuli, naši majstri na lyžiach boli stále majstrami a my, úplní amatéri, sme sa konečne začali do toho dostávať. No najväčšia sranda začínala vždy na večer. Chlapčenská izba číslo 402 bola v kurze, a aj baby na 306-ke sa nedali zahanbiť. Krátili sme si čas rôznymi hrami a čo bolo hlavné, všetky problémy sme nechali v Senici pred školou a dobrá nálada bola IN. Priznám sa, nie vždy sa nám na ten svah chcelo. Boli dni kedy sme si začínali cítiť aj také svaly, o ktorých sme ani len netušili, že ich máme. Aquacity Poprad prišiel práve včas. Oddýchnutí, vyšantení sme na druhý deň nabehli na lyže znovu. Aj tí, ktorých pán profesor musel prvý deň roztláčať z kopca, ku koncu výcviku si frčali po svahu ako Veronika Zuzulová. No, možno trocha preháňam. Chcem len povedať, že po tejto skúsenosti sme sa nenaučili mnohí len lepšie lyžovať, ale mali sme tú možnosť získať nových priateľov, a odniesť si so sebou veľa, veľa zážitkov a pekných spomienok. V neposlednom rade sa chcem v mene všetkých lyžiarov aj snowboardistov poďakovať pani profesorkám a pánom profesorom za nekonečnú trpezlivosť, ktorú museli pri nás mať, za každé malé slovko chvály, ktoré ale urobilo veľa, za každý prepáčený prešľap a nakoniec aj za to, že to s takými drzými teenagermi ako sme my vydržali a robili tú správnu atmosféru, vďaka ktorej sme všetci nesmierne radi, že sme mali tú možnosť zúčastniť sa lyžiarskeho výcviku.
Sandra Hajdúchová, I.A
Fotogaléria ...